Goslar, Hahnenklee 1/5

Autor: Jozef Melich | 8.7.2014 o 15:30 | Karma článku: 5,32 | Prečítané:  528x

Zážitky z Nemecka

Nikdy by som si nebol pomyslel, že svoju osemnástku oslávim niekde na hotelovej izbe so slzami v očiach. A ešte, aby to nestačilo – pripájam k tomu nesmiernu diaľku od mojich blízkych. Moje prvé pocity v zahraničí boli dosť zmiešané, pretože som bol opustený ako kôl v plote. Cítil som sa ako človek, ktorý nemá vo svojom živote nikoho... Ako človek, ktorý sa musí spoľahnúť len sám na seba. No, ale na druhej strane som si chcel niečo dokázať, chopiť sa šance, ktorú mi ponúkol sám život a predovšetkým zlepšiť sa v nemčine, ktorá ma baví. Trojmesačná odmlka od rodiny a priateľov je dosť dlhá doba. Niekto by povedal: „Sú to len tri mesiace, to sa dá vydržať.“ To môže povedať len človek, ktorý to nezažil. Áno – sú to len tri mesiace, ale aj tie treba prežiť. Pekne krásne deň za dňom a nevynechať ani len jednu jedinú hodinu.  

Býval som v hoteli, v ktorom som pracoval každý deň okrem pondelka. Tie pondelky boli pre mňa výnimočné. Nemusel som skoro ráno vstávať, mohol som si dlhšie pospať a užívať si dni voľna. Každý prvý pracovný deň v týždni sa pre mňa začínal rovnako. Vstal som, osprchoval som sa, umyl som si zuby a obliekol som sa. Na recepcii som odbočil doľava, stretol som pár starých ľudí, s ktorými som sa pozdravil a vkročil som do kuchyne, kde to už fičalo na plný plyn. Kuchári pripravovali omelety, praženice, krájali ovocie na bufetové stoly.

 

                Vzal som si žemľu, šunku a odpochodoval som do jedálne, kde som sa posadil a zvítal som sa s Monikou, mojou spolupracovníčkou. Monika bola dobrá žena. Vychovala dve deti, starala sa o ne príkladne a každému hovorila o tom, aké úspechy zožali jej deťúrence. Priznám sa – Monike som niekedy nerozumel absolútne nič. Myslel som si, že som úplný debil. Ale po čase som zistil, že Monika má menšiu rečovú vadu a nerozumeli jej poriadne ani len Nemci. To ma ako tak upokojilo.

              

 

Hotel v Hahnenklee, v ktorom som býval, bol naozaj obrovský. 116 hotelových izieb, hostia vo veku od 50 – 80 rokov boli niekedy milí, no niekedy dosť protivní. Ale ja som s nimi do konfliktu neprišiel. Chvalabohu.. Našťastie... Inak neviem, čo by sa stalo. Dennodenne sme mali v hoteli 200 až 300 hostí, ktorí chodili do jedálne raňajkovať a večerať.

               

 

 

Večere boli priam honosné. Všetko na úrovni. Hrala príjemná hudba, svetlá svietili len kde tu a vytvárali romantickú atmosféru v kruhu blízkych. Dokonca si pamätám, že jeden večer bol pozvaný do hotela klavirista, ktorý hral úžasné melódie, pri ktorých sa Vám tisli slzy do očí. Všetci spokojne večerali, vychutnávali si studené šaláty zo studených bufetov, či konzumovali rôzne druhy mias, ktoré boli pripravené na všetky spôsoby.

               

 

Klobúk dole pred kuchyňou. No ich dezerty som neznášal. Tie ich pudingy boli pre mňa neakceptovateľné. Nevedel som im prísť na chuť. Raz boli príliš presladené. Príkre. A na druhý deň zas bez chuti. Radšej som sa im vyhýbal.

               

 

 

 

 

 

Priznám sa – môj prvý týždeň s Nemcami bol dosť čudesný. Nie som typ človeka, ktorý na raňajky zožerie všetko, čo vidí. Raňajkoval som spoločne so svojimi kolegyňami.  Ony mali na tanieri klobásy, hurky, údeniny, šunky, syry – všetko to, čo som vymenoval, sa im na ten jeden tanier veruže pomestilo. Keď uvideli moje raňajky, ostali v šoku. V rukách som držal sklenenú misku, v ktorej som mal jogurt s ovsenými vločkami.

- Si chorý? – opýtala sa ma Gita.

Hľadela na mňa cez tie okuliare ako buldog. Vždy bola prehnane namaľovaná. Mejkapu mala na sebe tony. Vyzerala ako z karnevalu. Lenže ten jej brazílsky karneval bol narušený tým nehoráznym teplom, ktoré počas leta ľudí unavovalo... Mejkap jej stekal po tvári a ona si spokojne obsluhovala.

- Nie, nie som.

Monika sa ma okamžite zastala.

- Jozef sa stravuje zdravo.

Vtom Gita stíchla.

Gita bola tiež jeden obrovský prípad. Mohla mať okolo 50 rokov, no váhu mala trikrát väčšiu. Pamätám si, keď som prišiel k jednému hosťovi a opýtal som sa ho:

- Smiem to vziať so sebou?

Myslel som ten tanier, na ktorom mal nedojedený chlieb so šunkou. Sledoval som ho už dlhšiu dobu a keď som videl, že sa ho nedotkol, išiel som sa opýtať, či ho môžem zdebarasovať.

- Nie,- odvetil rázne a urazene.

- Prepáčte, nevedel som,- povedal som.

V momente, keď som sa ospravedlnil, dodal:

- Nič sa nedeje... Ešte doň pár krát zahryznem,- odvetil.

Lenže Gita ma nevidela, že som už pri tom stole bol. Prišla k starému páru a opýtala sa:

- Smiem ten tanier vziať?

Zrejme sa ten starý ujo Gity zľakol. Prikývol a Gita mu vzala tanier, na ktorom mal svoj nedojedený chlieb s maslom. Smola!!!

                Ale vráťme sa k pondelku. Svoje prvé a predovšetkým zaslúžené voľno som sa rozhodol využiť na spoznávanie Hahnenklee (dedinky, v ktorej nejaký ten čas pobudnem).

                Na recepcii som nechal kľúč od izby a vykročil som von. Horský vzduch som nikdy predtým do seba nevdychoval. Nikdy som nebol na horách. Dokonca ani len v Tatrách. Cítil som sa tam božsky. Mal som pocit, že som v kúpeľoch, či na rekreácii. Najviac ma potešilo to, že počas týchto troch mesiacov, ktoré som v Nemecku prežil, mi prešla aj psoriáza. No v momente, keď som sa vrátil na Slovensko, sa moja koža vrátila do tých istých koľají. Schla, schla a fľaky sa opäť začínali objavovať...

To, čo som videl a objavil v Hahnenklee sa môžete dočítať v pokračovaní o mojich zážitkoch z Goslaru a Hahnenklee...

Majte sa – Váš José. . .

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?